Výrobky slovenských majstrov a remeselníkov - blanciare, mosadzné pracky -

Blanciar - spona na košeľu

V podstate existujú dva základné tvary blanciarov: kruhové a srdcové, s dierovaným ornamentom, vtáčími hlavami alebo orlami a motívmi pripomínajúcimi slnko. Tieto prvky blanciarov sú príznačné pre celú oblasť západných Karpát. Podobné šperky blanciare možno nájsť len v pobaltských krajinách severovýchodne od povodia rieky Dviny, najmä v Estónsku. Podobné ako estónske šperky blanciare v tvare disku sa vyskytujú vo Švédskej Livonii a Lotyšsku. Blanciare zdobené dvoma hlavami dravých vtákov a vyzdobené tromi až piatimi príveskami sú bežné na juhu Švédska.

Blízke analógie okrúhlych a srdcovitých tvarov, zdobené vtákmi s ostrým zobákom nájdeme na blanciaroch holandskej provincie Frízsko. Všetky tieto varianty smerujú k základným formám karpatských blanciarov.

Tradičné blanciare pochádzajúce z gotických prototypov. Sú zdobené slnečnými vzormi, polmesiacmi, hviezdami, zvieracími a heraldickými motívmi spinky, najmä kultovou hlavou dravého vtáka, ktorý je vždy zobrazený z profilu. Všetky následné migrácie obyvateľstva do Karpatského regiónu nedokázali prekonať gotický vplyv na základné formy blanciarov.

GORALSKÁ SPINKA

Goralská spinka je kovový šperk, ktorý sa v ľudovom prostredí na Slovensku používal pri spínaní mužských, ale i ženských košieľ pri krku alebo na prsiach. Blanciar mal tvar spony s otvorom v strede, ktorým sa prevliekala a upevňovala látka, prepichnutá ihlicou pripevnenou na jednej strane otvoru. Doklady najstarších ľudových spiniek a blanciarov pochádzajú z 18. storočia. Prstencovitým tvarom nadväzujú na spinky rozšírené v ranom stredoveku.

Charakteristické boli pre stredné Považie a okolie Považskej Bystrice. Okrem nich územne najširšie zastúpenie mali spinky romboidného tvaru – rohaté spínadlá. Ľudoví výrobcovia ich zhotovovali liatím alebo vysekávaním z mosadze, prípadne drahšieho pakfónu. Formované profilovaním, zdobené razeným alebo rytým dekórom, opatrené príveskami a retiazkami vynikali krásou tvaru.

Najdlhšie sa do prvej polovice 20. storočia udržali na odeve pastierov. Špecifickú skupinu tvarovo blízku romboidným spinkám tvorili spinky so srdcovitým výrezom v dolnej časti. Okrem produktov ľudových výrobcov sa v niektorých oblastiach Slovenska používali vo funkcii spínadiel aj zlatnícke filigránové alebo liate strieborné šperky.

Územné členenie a ľudový kroj.

Územím Slovenska prechádza rozhranie dvoch kultúrnych oblastí Európy - nížinnej Panónskej panvy a horskej oblasti Karpát. Preto sa základné typy slovenského ľudového odevu a blanciarov v posledných dvoch storočiach sformovali do charakteristických celkov - nížinnej a horskej oblasti.

Medzi oboma oblasťami neexistuje jednoznačná hranica. Nížinnú oblasť spája široké pásmo prechodných foriem kultúry blanciarovjuhovýchodnej Moravy, spiniek východného Rakúska, spony Maďarska, bývalej severnej Juhoslávie a západného Rumunska. Horskú oblasť spája Slovensko s krojmi a blanciarmi severovýchodnej Moravy, južného Poľska, západnej Ukrajiny a severného a východného Rumunska. V celom komplexe do popredia vystupujú spoločné karpatské prvky blanciarov a goralských spiniek.

Sviatočný kroj.

Kroje sa skladajú z rovnakých odevných súčastí ako pracovné odevy, ale sú obohatené rôznymi doplnkami a zdobením blanciarmi a mosardznými sponami.

Národný odev a národný kroj.

Termíny "národný odev a národný kroj" blanciar sa pre ľudové oblečenie vo funkcii scénického odevu začali používať až koncom 19. storočia. Krátko po 2.svetovej vojne vznikla potreba ušiť odevy pre ľudové umelecké kolektívy a folklórne súbory ( v snahe o zachovanie kultúrnych tradícií ) . Garantom mapovania ľudových odevov na Slovensku bol Etnografický ústav Slovenského národného múzea a výrobcom krojov sa stal ÚĽUV (Ústredie ľudovej umeleckej výroby). Vznikali celé kolekcie odevov určené pre javiskové scénické predstavenia, ktoré prevzali názov "ľudový kroj".

SPONA a blanciar

Spona je spínadlo spájajúce okraje odevu pomocou háčika a očka. Dvojdielna spona blanciar vzniká ich prekrytím ozdobnými terčíkmi. V období renesancie tvorila účelový a dekoratívny prvok šľachtického a meštianskeho odevu. V ľudovom prostredí na Slovensku sa používala pri spínaní a zdobení ženských živôtikov, kabátikov a vrchných častí mužského odevu.

Rozpätie hodnoty a kvality spôn bolo široké čo do výberu materiálu – zlato, striebro, mosadz, cín – a náročnosti spracovania od jemných zlatníckych filigránových či liatych prác, cez práce ľudových kovolejárov napodobňujúcich strieborný filigrán, až po sériové bižutérne napodobeniny, ktoré sa kupovali v obchodoch a na trhoch.

BROŠŇA a blanciare

BROŠŇA je dekoratívne spínadlo s terčíkom, opatrené pružinou s ihlicou na rube blanciara. Používalo sa na spínanie a zdobenie odevu. Obľúbený šperk šľachty a meštianstva v období baroka je blanciar a filigrán. V ľudovom prostredí na Slovensku patrili k vzácnym šperkom predovšetkým strieborné brošne zhotovované technikou filigránu.

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia ich používali iba v niektorých oblastiach Slovenska (Tekov, Hont, Turiec). Výnimočne sa v bohatších sedliackych rodinách našli aj brošne zo zlata. Širšie uplatnenie našli vo vidieckom prostredí od začiatku 20. storočia lacnejšie bižutérne brošne, ktorými sa zdobili najmä stuhy na golieroch a partách.

História blanciarov a filigrán - Goralská spona

Od neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej sa v odevoch európskej populácie ustálilo používanie fibule a blanciara, ktoré sa stále používajú na zapnutie kabátov, štól, krojových košieľ alebo častí tuniky.

Fibula a blanciar mala rôzne formy meniace sa s aktuálnou módou a zvykmi. Sú preto dôležitým prvkom pri určovaní chronológie pravekých kultúr.

Vo štvrtom storočí sa blanciar používal v celej oblasti Gótskeho osídlenia medzi horným Dneprom, Donom a dolným Dnesterom, kde sa ako základný materiál používal bronz, striebro aj zlato, zdobené vtáčími hlavami.

História krojov na Slovensku - šitie krojov

To, čo sa nám zachovalo z tradičného oblečenia do súčasného obdobia, je výsledkom dlhodobého vývoja.

Pôvodný odev plnil len ochrannú funkciu. V priebehu stáročí sa menil v závislosti od charakteru zamestnania, spôsobu života a estetického cítenia ľudí.

Ľudové oblečenie bolo časom doplnené o príležitostné odevy - sviatočné a obradové.

Od konca 17. storočia sa pri zdobení začala používať aj výšivka. Rozvojom priemyslu a obchodu sa v 18. storočí zvýšila dostupnosť farebných vyšivacích nití - bavlnených, ale aj hodvábnych.